Dobrodružný, autentický a inšpiratívny príbeh o trojmesačnej sólo ceste z Limy v Peru, cez Bolíviu, Čile, Patagóniu až na juh kontinentu v Punta Arenas. Životná cesta zanieteného "batôžkára nie len o spoznávaní ďalekých krajín, ale aj samého seba.
Autor: Marcel Fronko
Cieľ projektu je vydať knihu 90 dní južne o mojej dobrodružnej sólo ceste z Limy v Peru do Punta Arenas v Čile trvajúcej 90 dní. Kniha je napísaná a peniaze budú použité na tlač, grafickú úpravu a spracovanie e-knihy. V prípade dosiahnutia cieľovej čiastky bude nasledovať korekcia textu, grafika a tlač. Vydanie knihy je naplánované na začiatok budúceho roku. Ak nejaká korunka ostane bude rozumne využitá k propagácii knihy a jej krst.
Cieľom knihy samotnej je uchovať moje spomienky pre deti a vnúčatá a inšpirovať ostatných k plneniu snov. Sme tu len chvíľu a sny si treba plniť.
Začiatkom roku 2018 som zbalil batoh, karimatku, stan, spacák, pár kusov oblečenia a odletel do Peru. Zažil som mnoho nebezpečných situácii, spoznal veľa zaujímavých ľudí, videl krásne miesta, vyliezol na 6 tisíc metrov vysokú horu Huayna Potosí, pár krát prišiel o život, prechodil Patagóniu krížom-krážom, prechádzal sa po ľadovcoch a najväčšej soľnej pláni sveta, kúpal sa v ľadovcových jazerách, splavoval divokú rieku Río Bravo atď. atď.
Kniha nie je len o mojej ceste, ale aj o životných príbehoch iných ľudí, o zaujímavostiach, histórii a problémoch jednotlivých krajín. Nájdete v nej originálne a overené tipy, rady a itineráre, rôzne pikošky, o ktorých som nikomu nikdy nepovedal.
Do prvého kempu prichádzame o siedmej večer. Nachádza sa tu len pár stanov schovaných za drevenými bariérami, ktoré ich chránia pred silným vetrom. Teším sa na večeru. Dnes to bude bageta, šunka, syr a avokádo. Čerstvé potraviny sú vítaná zmena. Od zajtra opäť tuniak a cestoviny. Zapadajúce slnko nás všetkých posiela do spacákov s myšlienkou a obavami, ako veľmi bude v noci zima.
Naše obavy sa naplnili. Nad ránom ma prebúdza sneh padajúci na stan. Navliekam na seba mikinu, páperovú bundu a spím ďalej. O siedmej ráno je všetko okolo nás biele a obloha dokonale modrá. Slnečné lúče sú síce stále schované za kopcami, no pripravené každú chvíľu poslať mráz a chlad do zabudnutia. Dovtedy ma zo stanu nedostane ani stádo volov.
„Angelo, Estella are you up?"
“Yes Marcel, is fucking cold I think I rather stay here and cook some breakfast.“
„Good idea Angelo, I guess I do the same!“
A tak zabalený v spacáku so skrehnutými prstami nakrúcam varič na plynovú bombu a varím ovsenú kašu. Začína mi byť príjemne teplo. Musím byť veľmi opatrný, aby plameň neprepálil tú najdôležitejšiu a najhodnotnejšiu vec, ktorú mám, môj spacák. Tieto rána začínajú byť pre mňa čoraz ťažšie a ťažšie. Chýba mi pohodlie kúpeľne a luxus teplej, tečúcej vody. Len si predstavte ten nekomfort! Vstanete nevyspatý, trasiete sa od zimy, ktorá preniká do špiku kostí. Jediné po čom túžite, je horúca sprcha. N amiesto nej si oplachujete tvár a umývate zuby v ľadovcom jazere.
Na záchod si zájdete do lesa dúfajúc, že ten kúsok toaletného papiera bude stačiť. Cítite sa síce ulepene, špinavo, no ranný ľadový kúpeľ je vlastne to posledné, čo chcete spraviť. Neviete, či spodné prádlo máte na sebe druhý alebo tretí deň. Je to v podstate jedno, aj tak smrdíte. Navliekate jedny a tie isté nohavice, tričko, bundu a obúvate studené polorozpadnuté topánky. Na záver prichádza moja „najobľúbenejšia“ činnosť. Balenie mokrého, špinavého stanu, ktorý je potrebné zbaliť tak, aby sa zmestil do obalu. Chcete to odfláknuť? Môžete, no budete ho baliť dovtedy, kým to nespravíte poriadne.
Konečne sedíte na studenom pni s batohom vedľa seba a tešíte sa na to najlepšie, čo toto ráno ponúka - horúcu instantnú kávu so sušeným mliekom, ktorá zahreje celé vaše telo. Horúci pohár pomaly vracia rukám silu a cit. Povzdychnete si pri pohľade na zasneženú lúku, hory osvetlené prvými slnečnými lúčmi a poviete si, že napriek všetkému to stojí za to. Ide najmä o jednu dôležitú vec - tešiť sa z maličkostí, na ktoré v bežnom živote tak ľahko zabúdame.
Pokojné ráno na túre Huemul Circuit
Mám málo času a tak skúšam dobyť vrchol najpriamejšou trasou. Toto moje rozhodnutie čoskoro začínam ľutovať, keďže sa ukazuje ako naozaj riskantné a hlúpe. V jednom momente dosahujem miesto, kde mám pod sebou 400 metrový pád do údolia. Stojím na pol metra širokej skalke a dívam sa dole. Chyba! Mám pocit, že stojím na balkóne mrakodrapu bez zábradlia. V plnej sile sa ozve môj strach z výšok. Tieto momenty sú pre mňa skutočne ťažké. Nazbieram v sebe zvyšok odvahy a opatrne sa vraciam späť. Musím to skúsiť inak. Stále mimo značenú trasu postupujem úzkou medzierkou medzi vertikálnou stenou a obrovskou masou zľadovateného snehu, ktorá sa oddeľuje od skaly.
Ostrý ľad neúprosne obíja moje nohy, dorezané a dobité až do krvi. Som vysilený, vystrašený, smädný, hladný. Bojím sa zošmyknutia pod tú masu snehu, z ktorej by som už nikdy nevyliezol. Nikoho nevidím, nič nepočujem. Aj zapadajúce slnko akoby nado mnou definitívne zlomilo palicu. Ostal som tu úplne sám. Leziem však ďalej. Jednu nohu zakopávam do snehu a druhú opatrne opieram o protiľahlú skalu. Hnevám sa na seba, nemal som tu liezť a ak sa mi niečo stane, tak mi dnes nik nepomôže. V absolútnom tichu sa ozval ten najhorší zvuk, ktorého som sa celý čas bál. Masa snehu a ľadu už ďalej nechce hrať moju hru...
Volám sa Marcel. Pochádzam z malej dedinky Liptovská Kokava. Už od detstva ma lákali diaľky a zemepis bol môj najobľúbenejší predmet. Po škole som pracoval v USA a v Kanade a za ťažko zarobené peniaze cestoval. Nikdy som netúžil po hoteloch, atrakciách a turistických miestach. Miesto toho som blúdil po krajinách Južnej a Strednej Ameriky s batohom na chrbte a túžbou po dobrodružstve v srdci.
Časy sa menia, roky pribúdajú a zodpovednosti je čoraz viac. Napriek tomu verím, že vždy budem v nejakej forme cestovať. Svoje príbehy z ciest publikujem na svojom blogu www.elmundo.sk a Instagrame El Mundo Travel Blog
Stanovanie, príroda, batoh sú pre mňa synonymum slobody v dnešnom uponáhľanom svete.
Ako sa mi podarilo ušetriť na trojmesačnú cestu sa dočítaš v tomto blogu.
Moja cesta začala osamote na letisku v Amsterdame, ale odvtedy som už nikdy nebol sám. Stretol som množstvo ľudí, s ktorými som strávil viac či menej času. Nakoniec to boli práve oni, ktorí pretvorili cestu na životný zážitok.
Ahoj :) veľmi pekne ďakujem za tvoju dôveru a príspevok, ktorý ti bude vrátený na účet, keďže projekt nebude úspešný - jedine ak by sa stal za dva dni zázrak. :) Kniha je však napísaná, vydavateľ vybraný a už sa nedá cúvnuť. Sen si chcem splniť a teba nechcem sklamať. Hovorí sa, "Kde je vôľa, tam…
Více
Komentáře