Porodíme spolu príbehy Skutočnej masérky?

O knihe a autorke
Príbehy skutočnej masérky je moja ôsma kniha v poradí. Knihy ma neživia, písanie je terapia a podľa odoziev čitateľov, veru aj pre nich. Pracovala som ako masérka, a teraz konečne môžem s príbehmi na svetlo sveta. Som na invalidnom dôchodku, a vraj som naň ešte mladá. Ale reálne sa vidím v zrkadle. Mladá vyzerám iba oblečená. Tak, teraz idem vyzliecť ľudí na papieri. Vtipné príbehy, čierny humor, to potrebujeme. Zasmiať sa, a hlavne teraz. Rozhodla som sa pre zbierku na vydanie papierovej knihy u firmy Hithit, pretože predchádzajúci projekt bol mega úspešný aj vďaka vám. Tak ako naša Cibuľková vraví ...Pome na to. Inak som iba obyčajná spisovateľka, žena, mama a spisujem totiž iba to, čo život prináša, a verte, je toho ažaž. Písanie je môj život, fyzicky nemôžem už žiaľ pracovať, tak sa venujem tomu, čo milujem. Teraz som sa rozhodla trochu venovať odľahčenej téme. Prosím, pomôžte mi vydať tento ôsmy div sveta.

O ilustrátorovi
A k tomu ako čerešničku na šľahačke, nápad prizvať začínajúceho ilustrátora. Je mi generačne ako syn, a táto kombinácia sa mi zdá skvelá. Mladý pohľad, možno drzý, ale to som chvalabohu aj ja. Tak zdravo. Teda v písaní. Inak viem aj onikať.... Vždy som bola samovydavateľ, ale teraz sa spolieham na vás, že to spolu dáme s mega obálkou od mladého nádejného ilustrátora Andreja Bubeníka, to bude bomba...poďme na to. Andrej prezývaný Bubo. Teraz sa študuje v Prahe, venuje sa tetovaniu, a toto píše o sebe: Som Andrej, ale tých je veľa. Tak som Bubo. Aby som bol rozpoznateľný. Mám 21 a milujem robiť umenie. Začínal som ako sprayer, ale to ma napĺňalo iba chvíľu. A uvedomil si, že tadiaľto cesta nevedie, ak ma to má troška živiť. Hľadám cestu príjmu aj cez photo modeling, a hlavne ma uchvátil Digital Art. Voľakedy mali ilustrátori v ruke ceruzky, naša generácia má v ruke ceruzku digitálnu. To je aj moja cesta. Túžim byť možno aj súčasťou knihy. Život vyjadrujem aj cez maľbu mladých, doslova na telo. Tam ostáva môj výtvor navždy. Tetovanie, tatérstvo. Hľadám cestu, cesta je predsa cieľ.

Malá ochutnávka z pripravovanej knihy
Vyložte si nohy, zasmejte sa. Dobrú chuť a vďaka. Raz sa mi na masážny stôl dostala súdna lekárka na dôchodku. A to hneď exkluzívna. Vraždárka, samovraždárka. Smotánka medzi mŕtvolami. Ja mám síce drsnejší slovník, pretože to vraj inteligentní ľudia vraj majú, ale aj keby to bol mýtus, mám to u riti, lebo ja sa skvele pri tom uvoľním. Hlavne, ak stúpite na kocku Lega, a malíček vám ostane zlomený v polohe do pravého uhla, nadávka do kelu je, uznajte, priam neadekvátna. Aj keď taký kelový prívarok zo školskej jedálne bol riadny kandel. Táto baba bola otvorená tak, ako rodička v čase pôrodu hydrocefalickej hlavy. Dobrý deň, ja som Fanča, boli jej jediné slušné slová. A ja sa ani nedivím. Mala odpitvaných tisícky mŕtvol. A to doslova exkluzívnych. Po vraždách, samovraždách. Vraví sa, že práca s ľuďmi je náročná. To môžem potvrdiť, mám v hlave tisíc príbehov a často krát som nahrádzala za smiešne prachy exkluzívnu psychiatrickú kliniku. Ale práca s mŕtvymi ľuďmi, je asi iný dezertík. A pritom nič nevravia. Maximálny zvuk sa šíri pitevňou z rozpáraného brucha dobre uležaného utopenca. Fanča bola rázna baba. Priznala sa, že nechcela by vidieť pri pitve svoju pečeň, lebo ona je oknárka. Tento výraz som nevedela zaradiť, myslela som, že ventiluje tak, že gituje okná vo voľnom čase. Alebo chodí po domoch a ponúka plasťáky. Ale prd kurva, ja som oknárka, lebo slopem prvú ligu.     Inak by som tú prácu robiť nemohla.Odpitvem, najebem sa, mám okno ako na prezidentskom paláci a na druhý deň zas. Odpitvem, nadrbem sa jak cecek, okno. Pitva. Chlast. Okno. Oknárka. Začala ma zaujímať a ona bola ochotná rozprávať viac...